narodený 1. novembra 1979 v Humennom. Je slovenský maliar, predstaviteľ mladej generácie, ktorá nastúpila na scénu po roku 2000 a rýchlo sa etablovala na domácej aj medzinárodnej scéne. Žije a tvorí v Prahe.
V rokoch 1994 – 98 študoval na Škole úžitkového výtvarníctva v Košiciach (odbor grafika). Nasledovalo štúdium na novozaloženej Katedre výtvarných umení a intermédií Fakulty umení TU v Košiciach (1999 – 2005), v Ateliéri súčasného obrazu u doc. Adama Szentpéteryho a prof. Rudolfa Sikoru. Počas štúdií absolvoval štipendijné pobyty na VŠVU v Bratislave (2003) a AVU Praha (2004). V roku 2003 spolu s Petrom Králikom založili recesistickú Stranu železných ako apolitickú skupinu, ktorá bojuje za ochranu práv a slobôd strojov a poľnohospodárskych mechanizmov. Realizoval niekoľko zahraničných rezidenčných pobytov (2005 – ISCP Studios, New York; 2009 – Strabag Art Studios, Wien; 2009 – FKSE Studios, Budapešť). V krátkom čase získal si uznanie a ocenenia za svoju tvorbu (je víťazom Ceny Oskara Čepana pre mladého výtvarníka roka – 2005, či víťazom Strabag Artaward International vo Viedni – 2009).
Žije a tvorí v Košiciach, kde aj pedagogicky pôsobil v Ateliéri súčasného obrazu FU TU Košice (v pozícii odborný asistent). Projektuje vlastné imaginárne stavby – obrazy stredovekých teplárskych hradov, športovísk, corbusierovských víl (vplyv gotickej tabuľovej maľby, ruského konštruktivizmu, Chiricovskej metafyzickej maľby, dadaistických strojov Picabiu a utopických vízií spoločnosti všeobecne). Na strane druhej prináša v plytkom obrazovom priestore podivné stretnutia duchampovských predmetov, kombajnov, pluhov, hokejky, kríža, motorovej píly a bagrovej lyžice. Vznikajú hybridné železné totemy a hrdzaví hrdinovia na oslavu a obranu krásy mašinistickej estetiky. Na formovaní tohto slovníka malo podstatný vplyv osobné a rodinné zázemie autora (JRD, žatvy na Zemplíne, dedo mechanik-traktorista, očarenie hutníckym kombinátom VSŽ a košickým hokejom, členstvo v skupine Strana železných, školenie u doc. Adama Szentpéteryho a pod.).
Na prelome rokov 2005 – 2006 po návrate zo študijného pobytu v USA Vasilko vytvoril sériu čierno-bielych malieb pod názvom Štúdie pre utopickú vežu I-X, kde sa vypínajú mohutné veže a asketické architektúry. Ide o statické jednoaktovky veží (medzi rekonštrukciou a revoltou), pričom nie je zrejmé, či ide o znamenia monumentov budúcnosti, alebo o zvyšky industriálneho šrotu či pozostatky utopených vízií. V roku 2007 pokračoval v kompozíciách, ktoré boli v redukovanej čierno-bielej farebnosti s dominanciou šedých plôch. V rokoch 2008 – 2011 maliar vytvoril sériu s názvom Súčiastka, kde defilovali zväčšené detaily strojov a nástrojov, súčiastky a fragmenty s výraznými obrysmi oblých tvarov. V tomto období aj navrhuje rozsiahle abstraktné kompozície s množstvom poletujúcich industriálnych prvkov, fragmentov, vymyslených dielcov a laboratórnych baniek. Najsilnejšie zaznievajú tieto prekrývajúce sa formy rozptýlených štruktúr a architektonického poriadku v cykle Návrh na Múzeum súčasného umenia v Košiciach pre rok 2013 z rokov 2009 – 2011. Ide o autorove vyrovnanie sa s neexistenciou potrebného múzea, či galérie, kde by sa prezentovalo súčasné umenie tesne pre projektom Európske hlavné mesto kultúry Košice 2013.
Od roku 2012 Vasilko popri mechanickom balete priemyselných prvkov formuje nové definovanie obrazovej plochy – hustú sieť línií, lomených čiar a siločiar. Vznikajú dynamické a nervové prepletené siete, ktoré reflektujú krízovú situáciu dneška a svetelné mestské štruktúry. Ide o výrazne vykročenie z jeho zaužívaného rámca, o nové formátovanie obrazovej plochy. Paralelne však Ján Vasilko naďalej rozvíja osvedčenú ikonografiu industriálnych konštrukcií a predmetov (klasy, kombajny, píly, sekery, bagre), od roku 2014 aj v konfrontácií s interpretáciami klasikov moderného umenia (Duchamp, Picabia, Malevič, Picasso).
V rozhovore pre jednu slovenskú televíziu sa vyjadril, že nemá rád Andyho Warhola. Svojim takmer Warholovsky jednoduchým výrokom s hlbším posolstvom odmietol lesk a popularitu medzinárodnej star, ku ktorej sa mohol lahko a lacno hlásiť, aby sa vydal ťažšou cestou hľadania vlastného sveta. Historicky je Vasilko úzko prepojený s medzivojnovými ruskými avantgardami - predovšetkým konštruktivizmom a suprematizmom, ale aj západným dadaizmom. Z lokálnych autorov ako jeden z mála aspon fragmentálne rozvíja posolstvo pedagóga Ruda Sikoru a v niektorých polohách aj tiež pedagóga Marka Blaža. Napriek tomu že je bytostným maliarom, na slovenského maliara je vo svojom myslení nevšedne angažovaný. So spolužiakom Petrom Králikom založili Stranu železných, ktorá komentuje aktuálne spoločenské a politické témy a problémy. /Návrh na múzeum súčasného umenia v Košiciach pre rok 2013/
Pokus o systematizovanie a zaradenie jeho tvorby samozrejme zlyháva na nemožnosti zodpovedať jednoznačne všetky nasledovné otázky: Je Ján Vasilko krajinkár, alebo abstraktný maliar? Je architekt? Je konštruktér, idealista, alebo nebodaj iluzionista? Je snílek, alebo utopista? Je viac konštruktivista - dekonštruktivista? Je dadaista, geometrický abstrakcionista, alebo opartista? Je mimozemšťan, alebo náboženský fanatik? Je západoeurópsky, alebo východoeurópsky autor? Pri maximálnom zjednodušení - z každého niečo. Ako je ale možné prepojiť tak vzdialené svety ako konštruktivizmus a dadaizmus? Za normálnych okolností by som povedal, že nie je. Ale už len zbežný pohľad na Vasilkove maľby by nám mal jednoznačne zodpovedať, že predsa len áno. Záhadné tvary síce nie sú natoľko záhadné ako by si priali dadaisti, konštrukčný systém nie je natoľko prísny ako by si priali konštruktivisti, výsledok je ale presvedčivý, takže by snáď aj páni Francis Picabia, El Lissitzky a mohli pochvalne prikyvovať.
Zastúpenie v zbierkach: Slovenská národná galéria Bratislava, Východoslovenská galéria Košice, Strabag International Collection Viedeň, Richard Adam Gallery Brno, Súkromné zbierky na Slovensku, v Česku, v Rakúsku