žije a pracuje v Košiciach. Študoval na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach (2000 – 2006) pod vedením prof. Rudolfa Sikoru a doktorandské štúdium na FUTU pod vedením prof. Petra Rónaia (2016 – 2020). Aktuálne pôsobí ako odborný asistent v Ateliéri grafiky a experimentálnej tvorby na FUTU v Košiciach. V rokoch 2003 a 2018 sa stal finalistom Ceny Oskára Čepana, v rokoch 2007, 2012 a 2016 bol finalistom súťaže Maľba – Cena Nadácie VÚB, v rokoch 2016 a 2017 získal nominácie na Radio_Head Awards za nahrávku / album roka v kategórii Experimentálna hudba. Sirka absolvoval v roku 2003 jednosemestrovú stáž na AVU v Prahe v ateliéri Nové médiá pod vedením prof. Michaela Bielického a rezidencie v Youkobo Art Space v Tokyu (2014), HART, A.i.R Wro, Wroclaw v Poľsku (2016), Divadlo Pôtoň, Potôň, Slovensko (2018) a v 4D gallery, Galanta, Slovensko (2019). Od roku 2003 vystavoval na stovke skupinových a tridsiatich samostatných výstavách a od toho istého roku sa dražia jeho diela na aukciách súčasného umenia v SOGA a na charitatívnych aukciách Bátor Tábor a CHAS APPA.
Boris Sirka patrí v rámci slovenskej mladej maľby k najlepšie rozpoznateľným autorom. Charakteristickým rysom jeho tvorby je zvolený žáner, ktorého možnosti neustále objavuje a posúva do nových rovín. Opakovane spracováva "temné" témy inšpirované literárnymi či filmovými predlohami, alebo (urbánnymi) legendami rôznych kultúr. Sirku fascinuje horor, duchárske historky, desivé príbehy a povery a celá škála subkultúrnych motívov, ktoré podáva vo vysoko esteticky prepracovanej forme. Stiera tak rozdiel medzi pokleslými polohami tvorivosti a tzv. vysokým umením.
Podobne ako iní maliari pracuje v ohraničených, uzatvorených cykloch. Zmeny programu u Sirku znamenajú vždy striktný prechod z jednej fázy do druhej, náhlu zmenu vyjadrovania, nové myšlienky, novú tematickú oblasť. Často si požičiava motívy japonskej hororovej literatúry i kinematografie, preberá atmosféru viktoriánskych románov, inokedy sa zas dotýka barokového zátišia v zmysle Vanitas. Aktuálne sa zameral na motív voľnej drapérie, ktorý spracováva v minimalistických inscenáciách s absenciou figúry či iného objektu. Drapérie doslova "portrétuje", teda maľuje ich ako autonómne predmety v neutrálnom priestore. Hororová desivosť a naratívnosť sa vytráca v prospech jemnejšej, menej ilustratívnej tajomnosti. Nové Sirkove obrazy sa mrazivo pohrávajú sa s ľudskou predstavivosťou, ktorá je hlavným producentom neidentifikovateľného strachu z nevideného, zmyslami iba tušeného sveta.
K maľbe ma inšpiruje všetko od hudby, filmu, videoklipov, módy, obalov hudobných albumov až po osobné zážitky. Je za tým znalosť súčasnej mytológie a kultov, zmysel pre nadčasovosť, objavovanie maliarskych techník, risk, snaha vymaniť sa zo “škatuľky”, odlepovanie nálepky aj za cenu nezáujmu a nepopularity.