Erik Binder sa narodil v roku 1974 v Hnúšti-Likieri, zomrel v roku 2023 v Bratislave. Umenie študoval na Vysokej škole výtvarných umení v ateliéri profesora Róberta Jančoviča, profesora Daniela Fischera a na Akadémii výtvarných umení v Prahe u docenta Vladimíra Kokoliu.
Od roku 2000 mal desiatky samostatných výstav na Slovensku, v Čechách, Srbsku, Holandsku, Taliansku, Rakúsku, Maďarsku, Poľsku, Francúzsku, Švajčiarsku, Nemecku a v USA a ďalšie desiatky skupinových výstav. V roku 2003 reprezentoval Slovensko spolu so skupinou Kamera obskura na najprestížnejšej celosvetovej prehliadke súčasného umenia – na 50. bienále v Benátkach.
Jeho tvorba bola mimoriadne obsiahla a rôznorodá. Ak by sa v nejakom momente zdalo, že „ustrnul“, bola to zrejme len príprava pred ďalším cyklom tvorby, v ktorej dokázal neustále prekvapovať novými formami alebo prístupom. Rovnako ako s maľbou a grafikou, pracoval aj s videom, objektmi a inštaláciami a často v nich používal odpadové materiály, respektíve materiály, ktoré primárne v umeleckom svete nemajú miesto. Nemusíte patriť medzi znalcov umenia, aby ste jeho diela poznali. Erik Binder bol na slovenskej umeleckej scéne absolútne neprehliadnuteľný.
Svojím prejavom neraz provokoval, lebo vytváral maľby a inštalácie, pri ktorých si ľudia neraz kládli otázku: A toto je umenie? Nebolo to však preto, že by mu chýbal talent alebo zručnosť, práve naopak – on ich mal plné priehrštia a nebál sa s nimi pustiť z kopca, nehľadiac pritom na akékoľvek normy či očakávania umeleckej obce alebo kunsthistorikov. Kľúčové bolo, aby to nebola nuda!
Preslávili ho „stekancové“ maľby sprejmi, hýriace farbami, prostredníctvom ktorých s humorom a poetikou sebe vlastnou komentoval svet okolo seba.
„Rád do svojich vecí zakomponovávam istý prvok nonsensu, absurdity, lebo mám pocit, že žijeme v dobe, ktorá sa priveľmi snaží, aby všetko dávalo zmysel,“ hovoril Binder. „A pritom zmysel umenia tkvie práve v jeho nepotrebnosti. Prekračuje rámec našich biologických potrieb, no paradoxne, práve oceňovanie takýchto nezmyselných vecí nám dáva akýsi presah – to kantovské transcendentno.“
Jeho diela sú zastúpené v zbierke Slovenskej národnej galérie, ale aj v množstve iných verejných a súkromných zbierok.